Pred Vianocami 2015

Starenky učiteľky postávajú na priedomí,
keď iba sychravá jeseň im kýva na pozdrav.
Vlasy im poprášila krieda
a po ich tvárach ako po notovej osnove
prechodia poltóny spomienok,
úsmevov a sĺz.
Ich ruky sa sformovali do tvaru detskej hlávky.
Ústa, čo neokúsili ošiaľ bozkov,
telo, v ktorom sa panna nestala ženou,
í oči, čo sa postrácali v písankách,
čakajú, čakajú.
Čakajú pohľadnicu od mora,
či sneženie púpav zo strání,
či zacenganie po hodine života?
Starenky učiteľky postávajú na priedomí,
krátkozrakými očami hľadajú ryšavé slnko
a čudujú sa koncertu vtáctva
i akýmsi dotieravým veršom - už je čas?
Už idete, lastovičky,
ulietate preč?
Ich žiaci dávno uleteli z dohľadu,
len pamäť stareniek ich drží za pačesy. 
Jedni sa stali hrdinami práce
a iní kradnú a bijú si ženy
a iní si pretancovali život
a iní hľadajú šťastie, a preto sú smutní
a veľmi by sa chceli vrátiť do školských lavíc.
Starenky učiteľky postávajú na priedomí
a čakajú svojich šedivejúcich žiakov,
aspoň ich pieseň, aspoň kartu od nich.
A veď by stačilo napísať: Bába búva,
mama myje Miša, 
spomínam na Vás, žijete ešte, pani učiteľka?
A viete, že každá moja báseň
ako na hrazde visí na tom A,
ktoré ste pred rokmi v sychravej jeseni
namaľovali na tabuľu?
Ale starenkám učiteľkám sme zabudli písať listy.
A predsa postávajú na priedomí,
stratené v najmenších túžbach,
krátkozrakými očami hľadajú ryšavé slnko
a na tvárach ako na notovej osnove
cítia akýsi závan, akýsi verš.
Je po vyučovaní, cengá jeseň,
lastovičky sa lúčia a z došklbanej čítanky
clivý vetrík na záhumní
brní otavou.

(V.Mihálik)