Meniny na web

Diskutujeme a spomíname.

 
Na túto stránku môžete napísať svoje spomienky alebo iné postrehy, či perličky zo školských čias. Boli by sme radi, ak by sa do aktivít na tejto stránke zapojili aj naši bývalí spolužiaci - "pamätníci" , teda naši starší spolužiaci.
 
 

Diskutujeme a spomíname.

Stretko

Dátum: 27.06.2021 | Vložil: Mária Maczejková (Kopčová)

Nepraje nám celkový stav, aby som niečo konkrétne podnikla pre naše stretnutie, aby sme si mohli pripomenúť 60- tku osobnejšie a intenzívnejšie.
Sledujem, konzultujem. Pozdravujem.
Mária

60. rokov po maturite

Dátum: 20.06.2021 | Vložil: Monika Kozová (Šašurová) 4.A

Veru, máme "šesťdesiatku" a zrejme ju nebudeme môcť tento rok osláviť, hoci nevieme, aká bude situácia v auguste alebo aj v septembri ?! Ale kto by sa na to podujal ??? Tak to necháme otvorené. Správu na našej stránke som si už prečítala, je to fantázia, že na to myslíte. Ja som bola v A - čke.
Naša trieda maturovala 13. júna 1961. Maturitný večierok sme mali 28.1.1961, mám z neho aj fotky v mojom školskom albume. Maturitné písomky sme mali 2. mája 1961. Na fotkách mám aj všetkých našich siedmich chlapcov. Nechce sa mi veriť, že už nie je medzi nami ani jeden. Rozlúčku so školou sme mali až 5.júla 1961. Všetko mám zdokumentované v mojom albume. Človeku je až ťažko na duši, keď si prezerá tie fotky, boli to nezabudnuteľné časy....!!!!
Spomínajme.

Spomienka

Dátum: 17.06.2021 | Vložil: Ján Trojanovič

17.júna 2021 uplynulo 60 rokov od vykonania skúšky dospelosti 4.B, číže maturity. Od 18.6.1961, sme si už organizovali svoj život podľa vlastných predstáv, myšlienok a túžobných očakávaní čo chceme a čo dokážeme. Ako ten čas ubehol a nám už zostali len spomienky.

Števo

Dátum: 21.11.2020 | Vložil: Juraj

Ďalšia smutná správa. Dnes som sa od syna nášho spolužiaka Števa Slávkovského dozvedel, že Števo Slavkovský (4.B) zomrel 18.11.2020 a dnes (21.11.2020) mal pohreb. Škoda, že som nebol doma a túto správu som nedostal. Určite by som sa a nielen ja s ním išiel rozlúčiť.
Nech odpočíva v pokoji.

Opustila nás Lexa Maková - Šmajdová

Dátum: 01.08.2020 | Vložil: Juraj

Žiaľ musím zverejniť na tejto stránke ďalšiu smutnú správu. Včera - 31. augusta 2020 mala pohreb Lexa Maková - Šmajdová (4.B).
Nech odpočíva v pokoji.

Opustil nás Jano Šmelko

Dátum: 22.06.2020 | Vložil: Juraj

Dnes (22.6.2020) som sa dozvedel, že 4. januára 2020 nás opustil náš spolužiak Jano Šmelko. Býval aj pochovaný je v Honciach v okrese Rožňava. Agneske Švajdovej - Jánošíkovej pred stretnutím v Spišskej Novej Vsi napísal: Spolužiak J. Šmelko mi napísal: „Život je ako pohár, je jedno čím ho naplníš aj tak si ho nakoniec vypiješ sám.“ Nech odpočíva v pokoji.

https://www.majgemer.sk/gemer/obce-gemera/item/11034-zomrel-mgr-jan-smelko-z-honiec-zanietec-futbalu-i-spolocenskeho-zivota-na-gemeri
Toto je nekrológ v regionálnej tlači o Jánovi.

Na webovej stránke obce Honce na hornom Gemeri v týchto dňoch sa objavila smutná správa, že vo veku 76 rokov zomrel 5. januára 2020 jej obyvateľ Mgr. Ján Šmelko.

Zosnulý bol dlhé roky známy v obci, kde sa prisťahoval zo spišskej obce Hnilec ako učiteľ základnej školy, ale bol tiež zanietený futbalista a funkcionár aj okresného futbalového zväzu. V Honciach si založil svoju rodinu, s ktorou žil doteraz.

Ako učiteľ si od začiatku získal dôveru nielen u žiakov, ale celej obce. Zastával aj funkciu okresného školského inšpektora. Popritom sa naďalej venoval rodine, výchove a opatrovaniu syna a v ostatnom čase i manželky. Jeho najväčším koníčkom mu bol však futbal, ktorý neopustil do poslednej chvíle svojho života.

Mnohí fanúšikovia sa s ním stretávali ako s futbalistom na futbalových zápasoch v Honciach, ako kapitána a nekompromisného obrancu i predstopéra, ale tiež po celom rožňavskom okrese. Po aktívnej futbalovej kariére od roku 1976 sme ho videli na pozícii futbalového rozhodcu, funkcionára Oblastného futbalového zväzu v Rožňave a naposledy ako jeho delegáta.

Ochotne vypomáhal tiež pri posledných rozlúčkach na občianskych pohreboch, alebo iných spoločenských udalostiach a kdekoľvek, kde ho pre jeho odbornosť i ľudskosť pozývali.

Náhle však odišiel človek, ktorý zanechal po sebe výraznú čiaru na poli športu i občianskeho spolunažívania v Honciach, ale i na okolí. Najviac však bude chýbať svojej rodine, priateľom i známym.

Posledná rozlúčka so zosnulým Mgr. Jánom Šmelkom bude v štvrtok 9. januára 2020 o 14. hodine v Dome smútku v Honciach.

Česť jeho pamiatke!


Opustil nás

Dátum: 08.10.2018 | Vložil: Juraj

Pozdravujem vás,
volala mi pani Čobanová, že dnes (8.10.2018) zomrel náš spolužiak Šaňo Čoban. Pohreb bude v Trebišove.
Nech odpočíva v pokoji.

Opustil nás

Dátum: 12.04.2018 | Vložil: Juraj

Túto smutnú správu mi dnes (12.4.2018) poslal Jožo Sokira.
Vážení priatelia, spolužiaci!
Asi pred hodinou som dostal správu od svojej netere , že sa dnes stretla so sestrou nášho spolužiaka Jozefa Mačugu. Tá jej povedala, že brat Jozef zomrel a včera bola v Prešove na jeho pohrebe.
Česť jeho pamiatke, nech spočíva v pokoji!

Fotky

Dátum: 03.02.2017 | Vložil: Juraj

Magda Chamilová - Svetozárová mi poslala 2 fotky z 1.mája 1958 v Košiciach.Dal som ich na stránku v sekcii "Zo školy". Možno sa tam spoznáte. Sú od Hanky Balunovej Kottnerovej. Poslala aj nejaké čiernobiele filmy zo stretnutia po 25. rokoch. Skúsim dať urobiť fotky.

Pamiatka zosnulých

Dátum: 02.11.2016 | Vložil: Juraj

Pozdravujem všetkých spolužiakov. Chcem vám dnes, na sviatok Pamiatky zosnulých dať link na cintorín, kde je pochovaný p. učiteľ Bokotej. Ak ho vložíte do príkazového riadka a prejdete na web stránku, môžete tam nechať odkaz, zapáliť sviečku alebo položiť kytičku. Iných učiteľov som nenašiel. Ak niekto vie niečo viac, dajte to vedieť tu na našej stránke. Tento odkaz treba vložiť do príkazového riadka.

https://www.cemetery.sk/?gr_id=93195&pid=620

Stretnutie 20.5.2016 v Košiciach

Dátum: 22.05.2016 | Vložil: Juraj

Pozdravujem všetkých spolužiakov, ktorí na stretnutí boli, ale najmä tých ktorí z rôznych príčin prísť nemohli. Fotografie, ktoré som robil ja sú už na stránke. Prosím tých, ktorí fotili, ak majú možnosť nech mi pošlú fotografie na adr. samuraj43@gmail.com alebo aj na mobil č.0904355490. Ak máte fotografie zo stretnutí z ktorých na stránke ešte žiadne fotky nie sú, budem veľmi rád ak mi ich pošlete. Čestne ich vrátim, na spiatočnú adresu.. Ide najmä o stretnutia od r.1966 do stretnutia vo Svite.
Ďakujem.

A je to...

Dátum: 29.12.2015 | Vložil: Juraj

Teraz by som mal povedať, podarilo sa. Vyprovokoval so ho. No až taká pravda to nebude. Na tom, že Jožo niečo napíše sme sa dohodli už dávnejšie a hovorili sme o tom aj na našom letnom stretnutí v Bratislave.
Nebudem sa vyjadrovať k obsahu príspevku, lebo sám osebe svedčí o tom, že vytryskol z učiteľskej duše. Z tej čo sa začala formovať pred 55. rokmi tak ako to Jožo opísal. Aj ja som sa o niektorých veciach zmienil už v úvodnom príspevku.
Je nám určite ako dôchodcom ľúto, že to dobré čo v školstve bolo, tí „ revoluční mudrlanti“ zničili. Ako sa vraví, s vaničky vyliali aj dieťa. Dnes „objavujú Ameriku“ a dobre sa nepretrhnú vo chválení ako prišli na duálne vzdelávanie. Prišli na čosi, čo zničili. Zrazu nemáme murárov, zámočníkov, obkladačov, automechanikov, proste za 25 rokov sa nevyučil takmer žiadny remeselník.
Okrem učiteľstva som istý čas pracoval aj vo výrobnom podniku. Mal som mimo iného na starosti aj prípravu učňovskej mládeže na robotnícke povolania aj prípravu vysokoškolákov. Podnik mal vlastné odborné učilište, takže o prax žiakov sa postaral. Každý mal po skončení školy miesto, kam nastúpil do práce. Samozrejme, že štúdium bolo bezplatné. Vysokoškoláci dostávali podnikové štipendia. Neboli to malé sumy. Ak sa zaviazal pracovať v podniku 10 rokov, dostával štipendium od 1. ročníka. Ak na 5 rokov, dostával štipendium od 3. ročníka. Suma sa pohybovala od 500 do 1 000 Kčs. Okrem toho štipendista dostal 500 Kčs v septembri na nákup študijných pomôcok a preplatené cestovné z domu do sídla školy a späť raz mesačne. Daň z toho samozrejme neplatili. O tomto sa môže dnešným vysokoškolákom iba snívať. Myslím si, že to nepotrebuje komentár...
Revolúcie by mali vo všeobecnosti do spoločnosti priniesť niečo nové, progresívne. Tá naša do školstva priniesla hádam iba počítače. Chaos v systémovosti školských reforiem aký panuje v školstve od roku 1990 história nášho školstva nepozná. Aj Mária Terézia a Jozef II. vedeli čo chcú, keď robili reformy, tí ponovembroví ministri to žiaľ nevedia. Jeden z nich, ktorý reformy „robil“ po nástupe do funkcie nevedel redaktorke vymenovať ani štruktúru škôl od materských až po vysoké. Ale „reformoval“ čosi čomu nerozumel.
Chcel som vlastne napísať niečo iné, ale vidíte.
Niekedy nabudúce.

Re:A je to...

Dátum: 02.01.2016 | Vložil: Jozef

Áno, je to tak. Aj ja to tak vidím.Dokonca aj pán prezident Kiska už priznáva túto alarmujúcu situáciu v novoročnom prejave. Škoda len, že nie je ochotný, alebo schopný pomenovať príčiny jej vzniku. Mám za to, že je to systémová záležitosť. Liberálna inkorporácia trhových princípov a kritérií do fungovania školstva a jeho bezohľadné prispôsobovanie krátkodobým , okamžitým potrebám trhu práce. Hádam v novom roku sa urobí nejaký významnejší krok v smere vykynožovania tohto rakovinového nádoru , čo nám umožní venovať sa aj príjemnejším témam , najmä veselým príhodám z našej mladosti.

Spomienka

Dátum: 29.12.2015 | Vložil: Jozef

„Jednoducho povedané, naša škola nás učila to, na čo sme tam prišli, učila nás ako máme učiť.“...
Aj keď sa dnes často vytýka školám minulých čias ich ideologický nádych, zabúda sa na ich naozajstnú profesionálnu kvalitu. Zabúda sa, že napríklad vtedajšie pedagogické školy sa venovali príprave učiteľov naozaj všestranne vo všetkých oblastiach.“ (Juraj)

Juraj, keď si sa mi zveril so svojim zámerom vybudovať webovú stránku kantori, vrelo som ho podporil. Urobil som to spontánne a s radosťou ,že sa budem stretávať so svojimi spolužiakmi, priateľmi aspoň takou cestou a že sa tu dozviem o ich životných príbehoch, najmä tých úspešných, čosi viac. Ale nielen to. Bolo to už v čase ,keď proces spoločenskej transformácie ( prechodu od socializmu ku kapitalizmu ) sa stelesňoval nie len v rozkrádaní spoločenské vlastníctva a formovaní novej elity , prehlbovaní nerovnosti a rozširujúcej sa chudobe, ale čoraz viac aj v rôznych reformách školského systému ( obsahu a spôsobu jeho realizácie) vedúcich postupne k znižovaniu úrovne vzdelávania, nevynímajúc ani základné školstvo. A dotýkalo sa nás to v tom čase ešte aj ako aktívnych učiteľov pociťujúcich pokles svojho spoločenského statusu ale aj ako starých rodičov zaujímajúcich sa, prirodzene, o to, ako našich vnukov pripravuje na život terajšia škola. A preto som očakával ,že sa stránka stane aj miestom na výmenu názorov na tieto aktuálne spoločenské otázky tých spolužiakov, ktorí učiteľskému povolaniu zasvätili celý produktívny vek. Z môjho postoja vyplýval samozrejme aj záväzok podporiť jej fungovanie aspoň svojím príspevkom. Doteraz som ho nesplnil. A teraz si mi ho pripomenul v podobe netradičného darčeka pod vianočný stromček. Mohol by som sa vyhovárať na rôzne objektívne i subjektívne okolnosti. Okrem iného i na prítomnosť väzby obsahu pôsobenia školy na formovanie našej osobnosti a našej prípravy na život s prácou, ktorú sme po jej absolvovaní vykonávali počas nášho aktívneho veku a jej intenzitu a s tým spojenú istú prednosť tých ,ktorí sa učiteľskému povolaniu nespreneverili. Každá výhovorka stojí, ako sa vraví, za deravý groš. Výzva je imperatív a teda dosť bolo otáľania.
Ani ja som sa úplne nespreneveril učiteľskému povolaniu. Na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave som študoval špecializáciu “politická ekonómia“ a jej absolventi boli pripravovaní na učiteľov ekonómie na stredných odborných a vysokých školách ( teda pokračoval som na nej aj v štúdiu pedagogiky, psychológie i metodiky vyučovania ekonomických predmetov),redaktorov masovokomunikačných prostriedkov, vydavateľstiev odbornej literatúry a pod. Po skončení vysokoškolského štúdia som takmer dve desiatky rokov pôsobil na Ekonomickom ústave SAV, ale súbežne som viac rokov učil na viacerých vysokých školách. Potom som päť rokov pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na Vysokej škole politickej- jej fakulty v Bratislave a po politickom prevrate na vládnom Inštitúte riadenia. Po jeho rozpustení novou vládnou elitou, bezohľadne likvidujúcou aj kvalitné inštitúcie nepochybne potrebné pre dobré fungovanie štátu, testoval som ( blahodarné ) vplyvy nezamestnanosti na psychiku nezamestnaného a jeho rodinu. Potom som pôsobil viac rokov v súkromnom sektore, prevažne ako poradca, analytik, neskôr som pôsobil vo vedení štátnej firmy TIPOS, a.s., ako predseda jej predstavenstva a generálny riaditeľ. Na sklonku kariéry som prednášal na Ekonomickej univerzite v Bratislave.
Juraj , pripomínaš mi, že som zvykol za študentských čias písať príspevky do rôznych periodík a vyzývaš ma ,aby som vám „niečo o tých svojich prispievateľských časoch čo to prezradil“. Nuž vyrastali sme v povojnových rokoch a boli sme svedkami nepochybne rýchlych spoločenských zmien, ktoré prevažne pozitívne ovplyvnili naše životy. Najmä tých chudobnejších. Spomínam na veľkolepý rozvoj školstva a podporu vzdelanosti, elektrifikáciu a kolektivizáciu. Prístup k vzdelaniu už mali aj tí najchudobnejší. Viacerí z nás by zaiste nemohli študovať bez podpory nového, ľudovodemokratického, neskôr socialistického štátu formou štipendií. Myšlienky sociálnej spravodlivosti, rovnosti a slobody ma preto oslovili a vrelo som ich podporoval. A moje príspevky z tohto obdobia boli zamerané prevažne na kritiku rôznych neporiadkov a nedostatkov , ktoré sa vyskytovali v živote novobudovanej spoločnosti a spravidla stali na ceste, či boli prekážkou rýchlejšieho napredovania jednotlivých obcí, podnikov , družstiev a pod. Po prvom pokuse o kritický pohľad ozval sa mi vtedajší vedúci oddelenia dopisovateľov čs. rozhlasu v Bratislave Štefan Pevný ( včera som mu vinšoval k sviatku) a pod jeho patronátom začala naša pravidelná spolupráca. Táto skúsenosť mi bola užitočná počas ďalšieho štúdia a praxe.
Nuž ale moje prispievateľské časy boli predovšetkým študentské časy .Časy odbornej prípravy na život a rozvoja záujmovej činnosti. Počas vysokoškolského štúdia a svojej praxe , bez ohľadu či išlo o vedeckú , pedagogickú či managerskú som často spomínal na Pedagogickú školu J. A. Komenského pre vzdelanie učiteľov národných škôl v Košiciach. Spomínal som predovšetkým na profesionalitu a lásku s ktorou k nám pristupovali členovia učiteľského zboru, ako z nás, z prevažné dedinských chlapcov a dievčat postupne formovali osobnosti komplexne pripravené kvalitne realizovať výchovu ( podčiarkujem výchovu) a vzdelávanie nového pokolenia ale byť aj poradcom ľudí na svojom pôsobisku pri riešení ich dennodenných problémov .Náročnosť a prísnosť našich učiteľov pri osvojovaní si nových poznatkov, vštepovaní nevyhnutných návykov, zručnosti a pri osvojovaní si optimálnych metodických postupov, pestovaní lásky k vlasti a jeho ľudu stelesnenej vo forme folklóru ( spevokol, tanečný súbor pedagóg, orchester) rezultovali v tom , že sme si čoraz viac prijímali za svoju tézu o tom, že “ Učiteľ musí mať rád svoju prácu“ a v poznaní , že náš úspech závisí na nás samotných, teda: „Ak si to nepokazíš sám, minister ti to nepokazí“.( viď fotku z maturitných písomných skúšok ). Na škole som skutočne získal veľmi dobrý základ pre život. Pre vysokoškolské štúdium i pre neskoršiu profesionálnu prax. Rád som sa pýšil a aj dnes sa pýšim vysokou kvalitou našej školy a to tým viac, čím viac tieto atribúty začali absentovať pri príprave učiteľov na školách, ktoré ju mali nahradiť a čím viac sa k súčasnému úpadku úrovne nášho školstva i postavenia učiteľa v spoločnosti kriticky vyjadruje popri odbornej societe i široká verejnosť.
S radosťou spomínam aj na prvé chvíle strávené na internáte( na vtedajšej Leninovej ulici 95 ) i v škole, napr.:
• prvé navliekanie pyžama viacerými z nás , najmä spolužiakmi pochádzajúcimi z dedín, ktoré povinne nahradzovali tak obľúbené červené trenírky a biele tielka,
• prvé poťahovanie cigarety a s fajčením spojené nebezpečie zhoršenia známky z chovania v prípade chytenia študenta pri čine ( spravidla na WC),
• prvé hodiny hry na husliach a udeľovanie viacerých pätiek na tej istej hodine: za zlé držanie huslí, zlý prstoklad , falošný tón ,atď.,
• prvé i nasledujúce povinné prechádzanie sa po chodbách cez prestávky so zákazom držania rúk vo vreckách- porušenie zákazu hrozilo povinným zašívaním vrecká,
• povinné rozprávanie sa v spisovnej rečí, používanie nárečia bolo spojené s trestom , napr. zákazom vychádzky. A priznám sa, že ani písanie diktátov zo slovenčiny nebol pre mňa najobľúbenejšou disciplínou.
S plynúcim časom som to postupne prijímal a prijal nie ako obmedzovanie či trest, ale ako prostriedok vedúci k rešpektovaniu poriadku a noriem správania sa i zvyšovania usilovnosti a posilňovania vytrvalosti v príprave na vznešené povolanie učiteľa. Povolanie, ktoré si vtedajšia vládna elita i celá spoločnosť vážila. I vďaka tomu sme sa azda všetci tešili na svoju budúcu prácu (aj ja, lebo som bol vnútorne pripravený na možnosť neprijatia na vysokoškolské štúdium).Končím hlbokou a pravdivou myšlienkou Maxima Gorkého : “Komu je práca radosťou pre toho je život šťastím.“ A teší ma, že aj na ostatnom našom pomaturitnom stretnutí v Poprade sme všetci na svoju prácu spomínali s radosťou.
Jozef

O príspevkoch do novín

Dátum: 26.12.2015 | Vložil: Juraj

Týmto príspevkom by som chcel vyprovokovať jedného nášho spolužiaka. Kedysi za študentských čias zvykol písavať do rôznych periodík a my sme jeho príspevky potom so záujmom čítali. Odišiel na vysokú školu ekonomickú a stál sa vysokoškolským učiteľom. Urobil aj slušnú kariéru. No a ja by som chcel, aby nám niečo o tých svojich prispievateľských časoch čo to prezradil. Jožo, čo ty na to ?

Záznamy: 1 - 15 zo 22
1 | 2 >>

Pridať nový príspevok