Diskutujeme a spomíname.

Áno, je to tak. Aj ja to tak vidím.Dokonca aj pán prezident Kiska už priznáva túto alarmujúcu situáciu v novoročnom prejave. Škoda len, že nie je ochotný, alebo schopný pomenovať príčiny jej vzniku. Mám za to, že je to systémová záležitosť. Liberálna inkorporácia trhových princípov a kritérií do fungovania školstva a jeho bezohľadné prispôsobovanie krátkodobým , okamžitým potrebám trhu práce. Hádam v novom roku sa urobí nejaký významnejší krok v smere vykynožovania tohto rakovinového nádoru , čo nám umožní venovať sa aj príjemnejším témam , najmä veselým príhodám z našej mladosti.

„Jednoducho povedané, naša škola nás učila to, na čo sme tam prišli, učila nás ako máme učiť.“...
Aj keď sa dnes často vytýka školám minulých čias ich ideologický nádych, zabúda sa na ich naozajstnú profesionálnu kvalitu. Zabúda sa, že napríklad vtedajšie pedagogické školy sa venovali príprave učiteľov naozaj všestranne vo všetkých oblastiach.“ (Juraj)

Juraj, keď si sa mi zveril so svojim zámerom vybudovať webovú stránku kantori, vrelo som ho podporil. Urobil som to spontánne a s radosťou ,že sa budem stretávať so svojimi spolužiakmi, priateľmi aspoň takou cestou a že sa tu dozviem o ich životných príbehoch, najmä tých úspešných, čosi viac. Ale nielen to. Bolo to už v čase ,keď proces spoločenskej transformácie ( prechodu od socializmu ku kapitalizmu ) sa stelesňoval nie len v rozkrádaní spoločenské vlastníctva a formovaní novej elity , prehlbovaní nerovnosti a rozširujúcej sa chudobe, ale čoraz viac aj v rôznych reformách školského systému ( obsahu a spôsobu jeho realizácie) vedúcich postupne k znižovaniu úrovne vzdelávania, nevynímajúc ani základné školstvo. A dotýkalo sa nás to v tom čase ešte aj ako aktívnych učiteľov pociťujúcich pokles svojho spoločenského statusu ale aj ako starých rodičov zaujímajúcich sa, prirodzene, o to, ako našich vnukov pripravuje na život terajšia škola. A preto som očakával ,že sa stránka stane aj miestom na výmenu názorov na tieto aktuálne spoločenské otázky tých spolužiakov, ktorí učiteľskému povolaniu zasvätili celý produktívny vek. Z môjho postoja vyplýval samozrejme aj záväzok podporiť jej fungovanie aspoň svojím príspevkom. Doteraz som ho nesplnil. A teraz si mi ho pripomenul v podobe netradičného darčeka pod vianočný stromček. Mohol by som sa vyhovárať na rôzne objektívne i subjektívne okolnosti. Okrem iného i na prítomnosť väzby obsahu pôsobenia školy na formovanie našej osobnosti a našej prípravy na život s prácou, ktorú sme po jej absolvovaní vykonávali počas nášho aktívneho veku a jej intenzitu a s tým spojenú istú prednosť tých ,ktorí sa učiteľskému povolaniu nespreneverili. Každá výhovorka stojí, ako sa vraví, za deravý groš. Výzva je imperatív a teda dosť bolo otáľania.
Ani ja som sa úplne nespreneveril učiteľskému povolaniu. Na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave som študoval špecializáciu “politická ekonómia“ a jej absolventi boli pripravovaní na učiteľov ekonómie na stredných odborných a vysokých školách ( teda pokračoval som na nej aj v štúdiu pedagogiky, psychológie i metodiky vyučovania ekonomických predmetov),redaktorov masovokomunikačných prostriedkov, vydavateľstiev odbornej literatúry a pod. Po skončení vysokoškolského štúdia som takmer dve desiatky rokov pôsobil na Ekonomickom ústave SAV, ale súbežne som viac rokov učil na viacerých vysokých školách. Potom som päť rokov pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na Vysokej škole politickej- jej fakulty v Bratislave a po politickom prevrate na vládnom Inštitúte riadenia. Po jeho rozpustení novou vládnou elitou, bezohľadne likvidujúcou aj kvalitné inštitúcie nepochybne potrebné pre dobré fungovanie štátu, testoval som ( blahodarné ) vplyvy nezamestnanosti na psychiku nezamestnaného a jeho rodinu. Potom som pôsobil viac rokov v súkromnom sektore, prevažne ako poradca, analytik, neskôr som pôsobil vo vedení štátnej firmy TIPOS, a.s., ako predseda jej predstavenstva a generálny riaditeľ. Na sklonku kariéry som prednášal na Ekonomickej univerzite v Bratislave.
Juraj , pripomínaš mi, že som zvykol za študentských čias písať príspevky do rôznych periodík a vyzývaš ma ,aby som vám „niečo o tých svojich prispievateľských časoch čo to prezradil“. Nuž vyrastali sme v povojnových rokoch a boli sme svedkami nepochybne rýchlych spoločenských zmien, ktoré prevažne pozitívne ovplyvnili naše životy. Najmä tých chudobnejších. Spomínam na veľkolepý rozvoj školstva a podporu vzdelanosti, elektrifikáciu a kolektivizáciu. Prístup k vzdelaniu už mali aj tí najchudobnejší. Viacerí z nás by zaiste nemohli študovať bez podpory nového, ľudovodemokratického, neskôr socialistického štátu formou štipendií. Myšlienky sociálnej spravodlivosti, rovnosti a slobody ma preto oslovili a vrelo som ich podporoval. A moje príspevky z tohto obdobia boli zamerané prevažne na kritiku rôznych neporiadkov a nedostatkov , ktoré sa vyskytovali v živote novobudovanej spoločnosti a spravidla stali na ceste, či boli prekážkou rýchlejšieho napredovania jednotlivých obcí, podnikov , družstiev a pod. Po prvom pokuse o kritický pohľad ozval sa mi vtedajší vedúci oddelenia dopisovateľov čs. rozhlasu v Bratislave Štefan Pevný ( včera som mu vinšoval k sviatku) a pod jeho patronátom začala naša pravidelná spolupráca. Táto skúsenosť mi bola užitočná počas ďalšieho štúdia a praxe.
Nuž ale moje prispievateľské časy boli predovšetkým študentské časy .Časy odbornej prípravy na život a rozvoja záujmovej činnosti. Počas vysokoškolského štúdia a svojej praxe , bez ohľadu či išlo o vedeckú , pedagogickú či managerskú som často spomínal na Pedagogickú školu J. A. Komenského pre vzdelanie učiteľov národných škôl v Košiciach. Spomínal som predovšetkým na profesionalitu a lásku s ktorou k nám pristupovali členovia učiteľského zboru, ako z nás, z prevažné dedinských chlapcov a dievčat postupne formovali osobnosti komplexne pripravené kvalitne realizovať výchovu ( podčiarkujem výchovu) a vzdelávanie nového pokolenia ale byť aj poradcom ľudí na svojom pôsobisku pri riešení ich dennodenných problémov .Náročnosť a prísnosť našich učiteľov pri osvojovaní si nových poznatkov, vštepovaní nevyhnutných návykov, zručnosti a pri osvojovaní si optimálnych metodických postupov, pestovaní lásky k vlasti a jeho ľudu stelesnenej vo forme folklóru ( spevokol, tanečný súbor pedagóg, orchester) rezultovali v tom , že sme si čoraz viac prijímali za svoju tézu o tom, že “ Učiteľ musí mať rád svoju prácu“ a v poznaní , že náš úspech závisí na nás samotných, teda: „Ak si to nepokazíš sám, minister ti to nepokazí“.( viď fotku z maturitných písomných skúšok ). Na škole som skutočne získal veľmi dobrý základ pre život. Pre vysokoškolské štúdium i pre neskoršiu profesionálnu prax. Rád som sa pýšil a aj dnes sa pýšim vysokou kvalitou našej školy a to tým viac, čím viac tieto atribúty začali absentovať pri príprave učiteľov na školách, ktoré ju mali nahradiť a čím viac sa k súčasnému úpadku úrovne nášho školstva i postavenia učiteľa v spoločnosti kriticky vyjadruje popri odbornej societe i široká verejnosť.
S radosťou spomínam aj na prvé chvíle strávené na internáte( na vtedajšej Leninovej ulici 95 ) i v škole, napr.:
• prvé navliekanie pyžama viacerými z nás , najmä spolužiakmi pochádzajúcimi z dedín, ktoré povinne nahradzovali tak obľúbené červené trenírky a biele tielka,
• prvé poťahovanie cigarety a s fajčením spojené nebezpečie zhoršenia známky z chovania v prípade chytenia študenta pri čine ( spravidla na WC),
• prvé hodiny hry na husliach a udeľovanie viacerých pätiek na tej istej hodine: za zlé držanie huslí, zlý prstoklad , falošný tón ,atď.,
• prvé i nasledujúce povinné prechádzanie sa po chodbách cez prestávky so zákazom držania rúk vo vreckách- porušenie zákazu hrozilo povinným zašívaním vrecká,
• povinné rozprávanie sa v spisovnej rečí, používanie nárečia bolo spojené s trestom , napr. zákazom vychádzky. A priznám sa, že ani písanie diktátov zo slovenčiny nebol pre mňa najobľúbenejšou disciplínou.
S plynúcim časom som to postupne prijímal a prijal nie ako obmedzovanie či trest, ale ako prostriedok vedúci k rešpektovaniu poriadku a noriem správania sa i zvyšovania usilovnosti a posilňovania vytrvalosti v príprave na vznešené povolanie učiteľa. Povolanie, ktoré si vtedajšia vládna elita i celá spoločnosť vážila. I vďaka tomu sme sa azda všetci tešili na svoju budúcu prácu (aj ja, lebo som bol vnútorne pripravený na možnosť neprijatia na vysokoškolské štúdium).Končím hlbokou a pravdivou myšlienkou Maxima Gorkého : “Komu je práca radosťou pre toho je život šťastím.“ A teší ma, že aj na ostatnom našom pomaturitnom stretnutí v Poprade sme všetci na svoju prácu spomínali s radosťou.
Jozef

Týmto príspevkom by som chcel vyprovokovať jedného nášho spolužiaka. Kedysi za študentských čias zvykol písavať do rôznych periodík a my sme jeho príspevky potom so záujmom čítali. Odišiel na vysokú školu ekonomickú a stál sa vysokoškolským učiteľom. Urobil aj slušnú kariéru. No a ja by som chcel, aby nám niečo o tých svojich prispievateľských časoch čo to prezradil. Jožo, čo ty na to ?

Ahoj Jano, ďakujeme, že si prispel do mozaiky spomienok. Aj ja som si spomenul na pesničku, ktorú sme v Poprade zaspievali. Bola to spomienka na rozlúčku so školou. Dúfam, že som si ju zapamätal dobre, ak nie opravte ma. Trochu ma mrzí, že ti naši spolužiaci sa k internetu akosi nemajú. Príspevkov by mohlo byť viac, bolo by to zaujímavejšie a pestrejšie. Nuž čo, vek je vek...
Takže tu je tá pesnička:

Starý študent, už putuje,svetom, svetom,
so školou sa rozlučuje, zbohom, zbohom,
zbohom buď krásny školský čas,
v ktorom som prežil toľko krás,
zbohom, zbohom, zbohom,
ja už idem šírym svetom.

V máji 2013 v Spišskej Novej Vsi na stretnutí sedemdesiatnikov sme sa lúčili so slovami,"dovidenia o dva roky v Poprade.
Už v marci,keď som dostal pozvánku na stretnutie,potešil som sa veľmi ,že predsa bude.Veď stretnúť svojich spolužiakov je vždy príjemné a potešejúce.Najma,keď žiješ v očakávaní ,koho už neuvidíš vôbec,s kým sa už nestretneš.Veď už máme svoje roky,svoje starosti a zdravotné problémy.
A prišiel 29.máj.Slávnostne som sa obliekol a pobral na vlak do Popradu.Po vystúpení z rýchlika som sa ako s prvými zvítal so spolužiačkami z Košíc Bol som v inom vozni ako ony a tak som bol aj skôr v čakárni.Keďže som bol sám,niektoré si mysleli,že som za uvítací výbor.Hovorím im,že nie,ja som prišiel tým istým vlakom,ale som bol v inom vozni a išiel som von iným východom.Keď sme už boli pre staničnom budovou,objavil sa Paľo,privítal nás a odviedol do hotela Gerlach,kde už čakali ostatní.To bolo radosti,bozkov, objatia a pohľadov kto tu je,s kým som sa ešte nezvítal. kto vôbec neprišiel a prečo?
A prišla slávnostná chvíľa,posadali sme sa a utíšili.Stretnutie otvoril príhovorom Paľo za spolupráce Marienky so spomienkou na tých,ktorí nemohli prísť a na tých ktorí už sa na nás pozerajú s učiteľského neba. So spomienkou na štúdia na PŠN nás častuškou s doprovodom harmoniky potešil Juraj.K príjemnej klíme prispel aj krásny výhľad zo siedmeho poschodia hotela na prekrásnu panorámu Tatier /toto Vám podtatranci závidím /.
Zaspomínali sme na študentské časy,chlapci aj na vojenčinu,posťažovali sa na zdravotné problémy,rodinné starosti,ale aj na radosti s deťmi a vnukmi,zavtipkovali aj na svoj účet a samozrejme ,že ako učitelia sme si aj zaspievali za doprodu Paľovej harmoniky.Ako ten čas rýchlo letí,krásne chvíle sú naozaj krátke a prišla hodina lúčenia a návrat do reality.
Lúčili sme sa s prianím,že o rok sa stretneme na 55 v Košiciach. /že Renatka/Vďaka Vám Popradčania za príjemné stretnutie v príjemnom prostredí. Jano T.

Leles - letná brigáda na ŠM,okopávanie repy-ubytovanie v kaštieli-stravovanie na hospodárskom dvore-muchy,kyslé uhorky.
Vyšné Ružbachy - plavecký výcvik,ubytovanie v stanoch,kúpanie v kráterovom jazierku.
Mlynky- lyžiarsky výcvik-samopríprava zábavných programov na večer.
Čierna nad Tisou - vystúpenie nášho súboru a prvé stretnutie so "živým" ruským slovom so soviet.železničiarmi (možno to bol ukrajinský/
Tanečná prehliadka STM v Brne - návšteva Špilberku - väzenie,mučiarne.
Turnaje na internáte v "piťkese",hrebeň,plastelina,drobné halierniky a množstvo rôznych turnajov.
Keď som sa prihlásil na Pedagogickú Fakultu - pri prijímačkách bola pani M.Kyseľová,niektoré prednášky,zápočty ,skúšky aj diplomovú prácu som mal u ing.J.Saba.
V roku 2004 som bol so žiakmi na európskej súťaži v Prahe,boli sme ubytovaný na Strahove už v murovaných internátoch,kým v roku 1960 na Spartakiáde to boli drevené budy na prezliekanie.

Spartakiáda - veľkolepé slávnosti telovýchovy a športu v našej spoločnej republike s vyvrcholením vystúpenia deti,mládeže,žien,mužov a vojakov so svojimi skladbami v Prahe na Strahove.V 5 ročnom cykle to boli telovýchovné slávnosti,Výnimkou bol rok 1960 kedy sa konala aj tanečná časť spartakiády.A my sme boli pri tom Náš folklórny tanečný súbor "Pedagóg" tiež vystupoval na ploche štadióna s ostatnými tanečnými súbormi z celého Československa Tu sme mohli vidieť krásnu zmes farieb a pestrosť ľudových krojov z rôznych regiónov našej vlasti.A čo je zaujímave,časť našej spartakiády je zachytená vo filme Valčík pre milión,ktorého časť deja sa odohráva aj na štadióne.Spomínam si na dlhú cestu vlakom z Košíc do Prahy a spať,na ubytovanie v jednej základnej škole neďaleko legendárneho tanku na Smíchove,skoré ranné vstávanie ešte pred východom slnka,aby sme stihli nácvik a aj natáčanie filmu.Pred bránou borcov sme si dlhé chvíle krátili rôznymi hrami a skúmavými pohľadmi po dievčatách.Nezabudnuteľná je aj spomienka na prehliadku Prahy a manifestačný sprievod na Václavaku .
Vždy keď vidím tento film,alebo o ňom počujem vybaví sa mi v mysli spomienka na Prahu 1960.
Jano T.

Pedagogická škola v Košiciach bola kvalitou výučby jej profesorov na vysokej úrovni.Výchovou a výučbou pripravila pre život a pedagogickú prax absolventov,ktorí na svojom pôsobisku - školách boli úspešní.Mnohí z nás ostali učiť na prvom stupni Základnej školy,mnohé ženy boli úspešné elementaristky.Niektorí z nás úspešne ukončili vysokoškolské vzdelanie a vyučovali na druhom stupni ZŠ.Poznám niekoľko starších spolužiakov - absolventov PŠN,ktorí boli úspešní aj vo verejnej sfére,v metodických orgánoch Pedagogických stredísk úspešne reprezentovali svoje školy a okres,boli aj riaditeľmi škôl.
V okrese Košice - okolie to boli napr.J.Servanský,F.Kuruc,Š.Somoray,F.Gobl,R.Kovarik,J.Šlosiarik,S.Gašpár,J.Nickel a možno aj iní,na ktorých si teraz nespomeniem.So mou na ZŠ Družstevná pri Hor učili napr.E.Vallová - Bednáriková,V.Bistíková - Pavlová,M.Kurucová a A.Košelyová - Dubíková.
Stručne z mojej pedagogickej činnosti :
Učiť som začal 1.9.1961 a po 52 rokoch som pedagogickúprácu ukončil 30.6.2013.Pôsobil som stále na tej istej škole ZŠ Družstevná pri Hornáde okres Košice okolie /predtým vidiek/. V roku 1970 som ukončil vysokoškolské štúdium na PF UPJŠ v Prešove aprobáciou Prírodopis a Základy poľnohosp.výroby /teraz Pestovateľské práce /. Ako mladý učiteľ som sa venoval športu a popri svojej aprobácii som učil aj telesnú výchovu a športové hry.So žiakmi som sa zapájal do rôznych súťaži,napr.hádzaná,atletika,futbal,hokej a iné.Najvýraznejší úspech som dosiahol v hokeji,keď mladší a starší žiaci získali 4 krát majstra okresu v rokoch 1972 až 76 a starší žiaci boli úspešní aj na krajskej súťaži,kde získali už za pôsobenia hokejových tried postupne 3.,4.,5. a 6. miesto.
30 rokov som učil žiakov dopravnú výchovu a viedol dopravný krúžok.Žiaci našej školy ako majstri Slovenska reprezentovali republiku aj na európskej dopravnej súťaži poriadanej FIA v rôznych krajinách Európy a získali rôzne umiestnenia - Winterthur 15. miesto,Lisabon 12.miesto,Praha 3.miesto Sarajevo 15.miesto, Madrid 5.miesto Skopje 16. miesto Paríž 10.miesto,Licheň /pri Krakove/ 8.miesto.
Pri Pedagogickom stredisku v okrese som viedol Kabinet Pestovateľských prác a neskôr Kabinet Prírodopisu.
Svoje poznatky z bohatej činnosti som spracoval formou Pedagogického čítania,ktoré organizovalo MŠ SR.Moje tri práce postúpili na slovenské kolo v Bratislave.V 41.ročníku roku 1998 som získal 1.miesto prácou Využitie hier "Zábavného prírodopisu " vo výchovno - vzdelávacom procese a vo voľnom čase žiaka.V 42. ročníku v roku 1999 znovu prvé miesto za prácu Tvorenie a využívanie hier v prírodopise - zoológii - na ZŠ.A v 43 ročníku som získal tretie miesto za prácu Ochrana prírody,zákony a chránená príroda okresu Košice - okolie.
Ján Trojanovič

Každý študent PŠN musel absolvovať aj povinnú pedagogickú prax nielen na cvičnej škole, ale aj praktickú výučbu na základnej škole v okrese, alebo kraji. Na začiatku druhého polroka v štvrtom ročníku sme boli podelení na dvojice a mňa osud zavial spolu s Jožkom Pavlovom na severný Spiš do obce Holumnica, asi dva km od Podolínca a tri km od obce Toporec, odkiaľ sme mali spolužiaka Alojza Pompu.
V druhom týždni praxe nás poctil hospitačnou návštevou náš triedny profesor Š. Bokotej a hovorí -"chlapci po obede pôjdeme navštíviť Lojzovú rodinu, jeho rodičov. Aj keď to bola "cigánska - rómska rodina“, boli sme milo prekvapení krásnym domčekom, čistotou, aj pohostinnosťou a pozornosťou rodičov. Vtedy som sa utvrdil v presvedčení, že každý človek má v živote šancu uspieť a je tvorcom svojho šťastia. A náš Lojzo to tiež dotiahol vysoko.
Jano T.

Keď som už začal pracovať na tejto webovej stránke, asi sa patrí aby som aj ako prvý niečo napísal. Urobiť stránku mi napadlo ani sám neviem ako. Robil som aj pred tým nejaké webové stránky pre školy, aj iné organizácie a niektoré ešte udržiavam iba tak zo zotrvačnosti, ak im to nemá kto. Som však na dôchodku a času mám dosť, tak reku bolo by vhodné nejako pripomenúť našu bývalú školu aj takýmto spôsobom.
Aj keď sa dnes často vytýka školám minulých čias ich ideologický nádych, zabúda sa na ich naozajstnú profesionálnu kvalitu. Zabúda sa, že napríklad vtedajšie pedagogické školy sa venovali príprave učiteľov naozaj všestranne vo všetkých oblastiach. Okrem metodickej prípravy v jednotlivých predmetoch, ako dôležité predmety postavené na úroveň takých predmetov ako bola matematika či slovenský jazyk boli aj predmety hudobná výchova, telesná výchova a výtvarná výchova. Vyučovali ich na slovo vzatí odborníci, ktorí nikomu nič nedarovali.
Ak som spomenul metodickú prípravu, tej sa na škole venovala naozaj primeraná pozornosť. Škola mala vlastnú cvičnú školu, na ktorej tiež pôsobili skúsení pedagógovia. K ním sme chodili na „náčuvy“, tak sa totiž volala naša účasť na vyučovacích hodinách a viedli sme si z nich podrobné zápisy, ktoré boli hodnotené. Nehovorím už o podrobných prípravách na naše vlastné „výstupy“, (Tak sa volali naše vyučovacie hodiny na pedagogickej praxi.) ktoré boli klasifikované. Už spomeniem iba dôležitý moment v príprave na vyučovaciu hodinu; bola to motivácia, ktorá nesmelá chýbať na žiadnej hodine. Jednoducho povedané, naša škola nás učila to, na čo sme tam prišli, učila nás ako máme učiť. Z mojej učiteľskej praxe v posledných rokoch o absolventoch terajších pedagogických fakúlt, ktorí chodili ku mne na prax toto s istotou povedať nemôžem.
Spomenul som iba niečo o škole a jej poslaní. Verím, že sa nájdu ďalší, ktorí prispejú do mozaiky, ktorú by sme chceli na stránke vytvoriť.

Juraj Šamudovský